|
|
Kontaktovali ma s prosbou či s manželom vezmeme psíka z opusteného domu, lebo jeho majiteľ musel odísť do domova dôchodcov, prítulný nemecky ovčiak, 6 ročný. Miesto je tri hodiny od nášho bydliska tak si privstaneme a tešíme sa na milého psíka. Prídeme na miesto, obzerám si dom, veľká záhrada..“super psík mal pekný výbeh“ Pískam na psa, nič, zrazu manžel hovorí „tam leží“ . Pri múriku leží podoba nemeckého ovčiaka, pozerá smutnými očami potichu „akoby“ kňučí. Volám ho k bránke, psík zaháji desať minútové okusovanie celého tela a škriabanie a potom príde.
Príde….Dotacká sa…Zadné nohy pokrčené , trasú sa mu, predné chodidlá zvláštne rozpleštené a tie oči….Zase tie oči. V tých očiach je strašné veľa lásky ale pomaly vyhasínajú. Nerozumiem prečo sa tak skoro opúšťa…Príde pani čo nám ma otvoriť pozemok, vstupujem a príde mi mdlo. Psa vidím zblízka, ohmatám si ho..tri krát hádajte. Podvyživený, ale šialene. Mal hustú srsť a to je nevýhoda, lebo veľa krát sa bez dotyku a blízkeho pohľadu ťažko identifikuje či pes už nestráda. (Preto ľudia, keď mate pocit že pes u susedov trpí, ale vzhľadovo sa vám zdá že je v poriadku, nedajte sa zmiasť, srsť veľa zakryje)
Jeho srsť okrem ochrany jeho tela skrýva ešte jedno bohatstvo. Pes ma cele telo posiate otvorenými ranami, v ktorých sa hýbu larvy, vajíčka bĺch a blchy skáču drzo všade na okolo. Keď sa so psom maznám…mam blbý zvyk, snažím sa vždy psom vynahradiť aspoň na chvíľu čo doposiaľ nemali, i keď ja sa vždy vrátim domov s depresiou)), všimnem si hnilé zuby a boľavé ďasná…To už mam nervy. Z pani čo nám prišla otvoriť vyťahujem, že pes je tam 2 ROKY!!!
Pani dôchodkyňa v dobrej vôli chodí psa kŕmiť dva roky chlebom, polievkou, mliekom…pes tam dva roky verne čaká (aj keď mal možnosť ujsť) na toho svojho. Človek nepochopí, lebo takejto oddanosti a lojálnosti nie je ani schopný. Skracujem stav lúčenia, lebo pes zjavne trpí hlavne bolesťou a treba mu začať dávať akú takú stravu, lebo jeho telo už zjavne bojuje. Čaká nás ďalšia 4. hod jazda do miesta kde sa budú o neho starať. Pani vyobjímam a poďakujem sa jej.
Pýtam sa ešte “ten Pán je chúďa teda už v domove“ Pani odpovedá: „Ale nie, on je u detí, majú veľký dom so záhradou, raz za dva mesiace prídu pozrieť dom a donesú psovi rožky. Rypnem si „a sú to panbičkári?“ Odpovie „Vnuk je farár“….Kto pomáha týraním zvieratám, vie na čo narážam. Majiteľ má 70. /Spomeniem si na mojich rodičov ktorí majú nad 70, lietajú na dovolenky, chodia do fit centra a tancovať). Uvedomujem si že to nebolo staručké senilne chúďatko ale ešte stále aktívny chlap, ktorý sa mohol snažiť za tie dva roky nájsť psovi domov.
Ak človek dokáže takto nechať hladovať tvora dva roky, nechá ho čakať a veriť, strádať, nevie dať jediný inzerát na jeho umiestnenie, vykonať jediný telefonát aby ho niekam dal, nájsť jedine miesto v útulku, kúpiť jediný sáčok granúl aby ten pes mohol niečo žrať…….tak je normálne že sú vojny, že je vysoká rozvodovosť, že ľudia kradnú, zabíjajú. Mne to či indukčne či dedukčne logické príde. Prepáčte, ale presne pre toto ma nikdy nerozhodí, keď mi niekto hovorí tieto strašné veci zo sveta. Naozaj, ani trochu. Moji blízky sa niekedy čudujú, že mnou nepohnú tragédie spôsobené človekom. Lenže ja tie najhoršie tragédie spôsobené človekom vidím celkom často na vlastne oči. Momenty keď stačilo strašne málinko, aby tvor netrpel.
A viete čo je najhoršie? Keď sme psa dali na obojok a pani sa rozplakala, pes sa z posledných síl zaprel a sklonil hlavu. Že by sa bál, že ide na popravu? Nečudovala by som sa, veď my ľudia sme mu ukázali aký je život krásny….(irónia). Dotiahol nás k dverám a tam ostal stáť. Stáť nie je správny výraz, on vlastne nejako divno čupel. Skôr nám chcel ešte povedať „počkajte prosím“ So slzami som mu povedala „On už nepríde, nikdy sa Ti nevráti. Odpusť nám ľuďom, sme takí.“
Držte psíkovi palce, bude potrebovať veľkú starostlivosť dobrých a ochotných ľudí. Ale pozitívne je, že na moju fenku sa snažil naskakovať a vyzeral pri tom veľmi bujaro))). Pes má dobrý koreň.